sz osa_logo_big.jpg

 

empty.jpg

Spotrebitelia by mali poznať svoje práva !

 

osicka.jpg

 

 

pic_01b_480p.jpgZ našej aktuálnej agendy vyberáme ...

 

  • VRÁTENIE PLATIEB SPOTREBITEĽOM

          

Pomoc spotrebiteľom pri spätnom vymáhaní už zaplatených platieb od bánk a nebankových spoločností (poskytujúcich pôžičky). Ide najmä o splátky pôžičiek, úrokov a iného príslušenstva, ktoré boli od spotrebiteľov neoprávnene požadované a spotrebiteľmi naozaj uhradené.  Spotrebitelia majú na vrátenie týchto platieb právny nárok, avšak sami nemajú prostriedky na uplatňovanie svojho práva.

 

(pre bližšie informácie kliknite sem)

  • VRÁTENIE BANKOVÝCH POPLATKOV

          

Pomoc klientom bánk a nebankových spoločností (poskytujúcich pôžičky) pri vymáhaní resp. vrátení neoprávnene účtovaných poplatkov súvisiacich s poskytnutými úvermi / pôžičkami, najmä poplatkov za vedenie úverového účtu pri hypotekárnych a spotrebiteľských úveroch.

 

(pre bližšie informácie kliknite sem)

  • POMOC DLŽNÍKOM 

 

Pomoc dlžníkom, voči ktorým sú (alebo boli) zo strany inkasných spoločností (vymáhajúcich pohľadávky) a nebankových spoločností (poskytujúcich pôžičky) neoprávnene vymáhané pohľadávky v rámci súdnych alebo exekučných konaní – aktuálne ide najmä o subjekty EOS KSI, Reclaim, Cash Collectors....

 

(pre bližšie informácie kliknite sem)

 

   

 

  

(>> ďalšia agenda SZ OSA)

 

 

kontakt.jpg 

 

 

 

pic_02b_480p.jpgZ praxe...

  • ZDANIE OCHRANY PRÁV SPOTREBITEĽOV NA SLOVENSKU

          

Súdna prax a vláda vo svojom návrhu OSP sa snažia brániť efektívnej a systémovej ochrane spotrebiteľov

 

 

Harmonizujeme a precizujeme hmotnoprávne predpisy na ochranu spotrebiteľa, deklaruje sa intenzívna činnosť v pracovných skupinách, funguje spolupráca medzi špecializovanými štátnymi inštitúciami a združeniami na ochranu spotrebiteľa, účelne sa míňajú verejné prostriedky a prideľujú dotácie, vysielajú sa do Bruselu zástupcovia združení,  dávajú sa vyhlásenia a pripravujú sa kódexy „na ochranu spotrebiteľov“. Európskou úniou roky intenzívne presadzovaná oblasť ochrany spotrebiteľských práv naoko napreduje aj u nás a zdá sa, že všetko funguje ako má.

 

Kde je teda problém ?

 

Problém je, že hmotnoprávne predpisy, pracovné skupiny, vynaložené verejné prostriedky a dotácie nemajú prakticky žiadny efekt pre drvivú väčšinu z desaťtisícov spotrebiteľov žalovaných na slovenských všeobecných súdoch a často aj mimo nich (na rozhodcovských súdoch). A nemajú žiadny pozitívny efekt ani pre ďalšie tisíce spotrebiteľov pripravovaných v nezákonných exekúciách o posledný majetok nebankovými a inkasnými spoločnosťami na podklade pochybných exekučných titulov znejúcich často na nehorázne sumy niekoľkonásobne presahujúce sumu skutočne požičanú spotrebiteľom (istinu).

 

Súdny proces a súdna prax na Slovensku totiž európskym prospotrebiteľským trendom úspešne odolávajú. Príkladom je rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 19.III.2014 (6M Cdo/5/2013), ktorým sa zaoberáme aj na našich stránkach.  V tomto rozhodnutí najvyšší súd poprel zásadu úspechu v spore (a zavinenia vzniku sporu) a svojvoľne rozhodol o odňatí práva na náhradu trov právneho zastúpenia spotrebiteľským združeniam v ukončených konaniach, v ktorých tieto združenia úspešne hájili práva spotrebiteľov v postavení vedľajšieho účastníka a v stovkách súdnych konaní zabránili nebankovým a inkasným spoločnostiam vymôcť od spotrebiteľov premlčané alebo bezdôvodné nároky. Uvedené rozhodnutie najvyššieho súdu de facto odobruje nekalé praktiky nebankoviek v tisícoch ďalších obdobných súdnych sporoch vedených voči spotrebiteľom, ktorí nie sú v týchto sporoch sami schopní  ochrániť svoje práva. Nedávno sa k súdom pridali aj navrhovatelia zákonov, ktorí sa (z hľadiska podstaty spotrebiteľskej ochrany) až absurdnými návrhmi pokúšajú procesne „zabetónovať“ plošné vstupovanie združení na ochranu spotrebiteľov do konaní, v ktorých si nebankovky hromadne, prakticky bez rizika a v drvivej väčšine tiež bez účasti spotrebiteľov vymáhajú od spotrebiteľov premlčané a bezdôvodné nároky, čo je však horšie, súdy im tieto nároky priznávajú platobnými rozkazmi v procesne neprípustných skrátených konaniach. Tento síce pochybný ale zato značne lukratívny biznis a nekalé postupy sa niektoré spotrebiteľské združenia pokúsili narušiť plošným vstupovaním do súdnych konaní, v ktorých tisíce spotrebiteľov pohybujúcich sa často na pokraji chudoby nemali prakticky žiadnu možnosť účinne sa brániť a často o prebiehajúcich sporoch a hroziacich následkoch nevedeli alebo nechceli vedieť. Združenia na ochranu spotrebiteľov, vrátane OSY, boli v tisícoch sporov úspešné a súdne spory sa skončili v prospech spotrebiteľov. Nebankovky táto nežiaduca angažovanosť združení v sporoch, ktoré mali prebehnúť „rýchlo a potichu“, samozrejme vyrušila, nakoľko v nemalom počte prípadov prekazila vopred naplánovaný scenár, ktorého záverom malo byť získanie exekučných titulov znejúcich na miliónové sumy násobne presahujúce sumy poskytnuté dotknutým spotrebiteľom. Ekonomické zázemie nebankových a inkasných spoločností a vplyv s tým spojený sa v plnom rozsahu prejavili, a výsledkom bola, ako je to u nás už notoricky známe, súdna prax a návrhy procesných predpisov systematicky degradujúcich spotrebiteľské združenia na inštitúcie bez reálnej možnosti ovplyvniť desaťtisíce až stotisíce existujúcich prípadov poškodzovania práv spotrebiteľov v prebiehajúcich súdnych sporoch a exekúciách.

 

Subjektom profitujúcim z tohto systému totiž nevadí, že občianske združenia v snahe naplniť svoje ciele a obhájiť prijaté dotácie vstúpia do pár desiatok individuálnych konaní, v ktorých s väčšími či menším úspechmi bránia práva tých pár „vyvolených“ spotrebiteľov, ktorí mali to šťastie, že sa o ich probléme niekto dozvedel a že je ochotný im aj pomôcť. Desaťtisíce ďalších spotrebiteľov však to šťastie nemajú a vysoko organizovaný systém vymáhania ich nakoniec dobehne a pripraví o zvyšok majetku bez akejkoľvek šance na obranu. A keby sa aj naplnila utopická predstava o majetkovo sebestačných združeniach tvorených kvalifikovanými právnikmi pracujúcimi bez nároku na odmenu, ktorú alibisticky spoločne prezentujú nebankovky a súdy ako „dôvod“ nepriznávania náhrady trov právneho zastúpenia spotrebiteľským združeniam, asi by nikdy neboli schopné konkurovať nadnárodným spoločnostiam s miliónovými obratmi a so stovkami dobre platených zamestnancov a právnikov. Také prostriedky a zdroje, ktoré by efektívne umožnili ochrániť práva takého množstva spotrebiteľov hromadne poškodzovaných v súdnych konaniach a exekúciách, nemôže poskytnúť ani štát (aj keby chcel), ochranu nezabezpečí ani inštitút bezplatnej právnej pomoci ani žiadny iný subjekt. Pokiaľ porušitelia sami na sebe nezistia, že aj hromadné žalovanie nezákonných nárokov a nekalé postupy voči ekonomicky slabým spotrebiteľom môžu mať v právnom štáte za následok hromadný neúspech vo veci a povinnosť hromadne zaplatiť protistrane plnú náhradu trov konania, nie je dôvod, aby tento amorálny, protiprávny, ale zato výnosný biznis model, v ktorom nemajú súpera ale iba partnerov, opúšťali.

 

Ale aby sme boli konkrétni, predkladáme výpočet paradoxov súdnej praxe a deformácii pri výklade procesných predpisov, ktorých spoločným menovateľom je úporná spoločná snaha nebankoviek a súdov zabrániť združeniam ohroziť doposiaľ takmer bezrizikový systém získavania protizákonných exekučných titulov a exekučného vymáhania pochybných pohľadávok. Sporné a v drvivej väčšine zjavne nelegálne prostriedky „obrany“ voči nežiaducej činnosti spotrebiteľských združení sú uplatňované vo viacerých, často na seba nadväzujúcich fázach či stupňoch.

 

- - -

 

1.  NEPRIPÚŠŤANIE ZDRUŽENÍ DO SKRÁTENÉHO KONANIA

 

Základom tejto praxe je tvrdenie o údajnej „nesporovosti“ súdneho konania po podaní návrhu na vydanie platobného rozkazu. Táto prax však nemá žiadnu oporu v procesných predpisoch, odporuje základnej charakteristike a významu súdneho konania a je iba prejavom svojvôle súdov. Občiansky súdny poriadok a ani Ústava Slovenskej republiky z hľadiska základných procesných práv umelo nerozdeľujú súdne konanie na štádium „do vydania platobného rozkazu“ a „po vydaní, resp. nevydaní platobného rozkazu“. Naopak, v štádiu skráteného konania sú práva spotrebiteľov osobitne ohrozené z dôvodu, že súd vydáva platobný rozkaz iba na podklade tvrdení a dôkazov predložených žalujúcou stranou. Pokiaľ spotrebiteľ v danom konaní zostane pasívny (ako vo väčšine spotrebiteľských sporov, kde je spotrebiteľ žalovanou stranou), platobný rozkaz nadobudne právoplatnosť a stane sa exekučným titulom bez ohľadu na nedôvodnosť žalovaných nárokov ako aj bez ohľadu na nelegálnosť celého skráteného procesu. Súdy totiž môžu v spotrebiteľských veciach vydávať platobné rozkazy iba celkom výnimočne a po riadnom preskúmaní zmluvných podmienok. Množstvá nezákonných platobných rozkazov potvrdzujú, že súdy v drvivej väčšine prípadov na práva spotrebiteľov neberú ohľad a stávajú sa iba prostriedkom rýchleho získavania exekučných titulov pre nebankovky. Naopak, spotrebiteľské združenia sa stali neželaným prvkom spomaľujúcim celý proces, resp. vo väčšine prípadov znemožňujúcim „úspešné“ zavŕšenie tohto procesu v podobne platobného rozkazu často znejúceho na sumy niekoľkonásobne prevyšujúce skutočne poskytnuté pôžičky.  Uvedený „systémový“ problém bolo potrebné vyriešiť opäť cez rozhodnutie Najvyššieho súdu SR odobrené aj rozhodnutím Ústavného súdu SR, ktoré boli vydané s jediným cieľom: zachovať prax vydávania platobných rozkazov voči nebrániacim sa spotrebiteľom celkovo v miliónových sumách bez rizika externej kontroly zákonnosti celého procesu a dôvodnosti žalovaných nárokov.

 

2.  NEPRIPÚŠŤANIE SPOTREBITEĽSKÝCH ZDRUŽENÍ DO EXEKUČNÝCH KONANÍ

 

Obdobne postupujú súdy aj pri pokusoch spotrebiteľských združení vstúpiť do exekučných konaní, v ktorých nebankové a inkasné spoločnosti na základe nelegálnych exekučných titulov vymáhajú od spotrebiteľov často doslova vymyslené sumy, ktoré by súd v riadnom súdnom konaní za účasti spotrebiteľského združenia alebo právneho zástupcu nikdy žalujúcej strane nemohol priznať.

 

Aj v tomto prípade hovoríme o stotisícoch exekúcii vedených na základe pochybných exekučných titulov, v ktorých by účasť spotrebiteľských združení nebola v žiadnom prípade vítaná. A tak, najvyššie súdy (NS SR a Ústavný súd SR), „v záujme spravodlivosti“, vyložili Ústavu a zákon tak, aby jedna z najdôležitejších fáz a zároveň finálna fáza núteného vymáhania práva, v ktorej spotrebitelia reálne prichádzajú o posledný majetok, bola vyňatá spod možnosti kontroly spotrebiteľským združením. Nebankovky tak môžu v kľude pokračovať v exekúciách voči pasívnym alebo nedostatočne sa brániacim spotrebiteľov bez obáv, že prípadná nezákonnosť platobného rozkazu či rozhodcovského rozsudku budú niekým zistené a očakávaný želaný výsledok zmarený.

 

3.  NEPOVOĽOVANIE OBNOVY KONANÍ

 

Uzavretý systém súdneho vymáhania a exekúcii bez možnosti reálnej vonkajšej kontroly sa završuje súdnou praxou nepovoľovania obnovy právoplatne skončených konaní, v ktorých došlo k zjavným a závažným zásahov do práv spotrebiteľov. Aj inštitút obnovy konaní totiž predstavuje riziko, že v novom konaní vyjdú navonok jednak pochybenia súdov pri vydávaní exekučných titulov či iné procesné pochybenia súdu alebo bude konštatovaná nedôvodnosť priznaných nárokov. Obe zistenia by mali za následok vznik povinnosti nebankoviek vrátiť protiprávne vymožené sumy  spotrebiteľom a do úvahy by v mnohých prípadoch prichádzal aj priamy zodpovednostný nárok spotrebiteľov voči štátu. A to nebankovky ani súdy zúčastnené v zabehnutom procese vymáhania nemôžu v žiadnom prípade pripustiť.

 

4.  VYŽADOVANIE „SÚHLASU“ AJ S ÚKONMI NA PROSPECH SPOTREBITEĽA

 

Hoci de lege lata (podľa platného práva) má súd starostlivo a objektívne posúdiť úkony spotrebiteľského združenia v pozícii vedľajšieho účastníka najmä z hľadiska ich dopadu a prospešnosti pre spotrebiteľa ako hlavného účastníka (§ 93 ods. 4 OSP in fine), niektoré súdy sa tejto svojej povinnosti v rozpore s platným právom ako aj viacerými judikátmi Najvyššieho súdu SR účelovo zbavujú vyžadovaním dodatočného súhlasu s úkonmi urobenými zjavne na prospech spotrebiteľa. Ten však, ako už bolo spomenuté, je často v spore absolútne pasívny a  vzhľadom na obmedzené prostriedky a nedostatočné právne povedomie nevie reálne vyhodnotiť význam procesných či iných úkonov realizovaných výlučne v jeho záujme. A preto často aj vo veciach, kde spotrebiteľské združenie urobí úkon smerujúci k ochrane spotrebiteľa (napr. vznesenie námietku premlčania či podá odpor alebo odvolanie v záujme spotrebiteľa), súd takýto úkon odignoruje s odôvodnením, že spotrebiteľ ako hlavný účastník na takýto úkon súhlas nedal. Súdne konanie sa potom zväčša dokončí v „štandardnom“ a „želanom“ bezrizikovom režime, t.j. spotrebiteľ je v spore v plnom rozsahu neúspešný, je zaviazaný na zaplatenie závratných súm často aj napriek tomu, že pôvodne požičanú sumu už dávno splatil a preplatil. Samozrejme, súd ho zaviaže aj k plnej náhrade trov konania a nebankovka môže pokojne začať exekúciu na jeho majetok. Lebo údajne nedal súhlas k úkonom, ktorými by sa predišlo týmto pre neho katastrofálnym dôsledkom.  A súdu sa to posudzovať nechcelo (aj keď zo zákona súd prospešnosť pre spotrebiteľa posudzovať mal a musel).

 

V záujme objektívnosti je nutné dodať, že veľká časť súdov si takúto svojvoľnú prax neosvojila a úkony spotrebiteľského združenia naozaj hodnotia s prihliadnutím na záujmy spotrebiteľa. Aj preto musela opäť prísť na pomoc „ohrozeným“ nebankovkám vláda. A hoci vzhľadom na oficiálnu „prospotrebiteľskú“ politiku deklarovanú navonok (smerom k EÚ) ako aj dovnútra (smerom k voličom) a nadnárodné záväzky nemohla spotrebiteľské združenia zakázať absolútne, aspoň vo vládnom návrhu novely OSP (rezortné číslo 33160/2014/110) predložila návrhy opatrení, ktoré zo spotrebiteľského združenia urobia neškodné organizácie bez akejkoľvek reálnej možnosti významnejšie ovplyvniť hromadné súdne a exekučné procesy vedené proti spotrebiteľom. Základom navrhovaných zmien totiž je, aby už samotný vstup spotrebiteľského združenia do konania bol podmienený výslovným súhlasom spotrebiteľa, právo na odpor vláda navrhuje pre spotrebiteľské združenia zrušiť úplne a právo na podanie odvolania či dovolania chce tiež podmieniť súhlasom spotrebiteľov. Vzhľadom na už viac krát spomenutú charakteristiku súdnych konaní vedených voči spotrebiteľom, ich pasivity a prakticky nulové možnosti sa v týchto konaniach brániť a posúdiť význam úkonov urobených aj na ich prospech, navrhované zmeny dokonale zabezpečia, aby do rozbehnutých súdnych procesov vedených voči nebrániacim sa spotrebiteľom nikto vo väčšom rozsahu nezasahoval. Na propagačné účely úplne postačí, ak niekoľko združení bude z minima vlastných či štátnych prostriedkov (kľudne aj úspešne) obhajovať záujmy pár vyvolených spotrebiteľov, a následne sa tieto prípady budú prezentovať ako dôkaz o fungujúcom systéme ochrany spotrebiteľa a priaznivom prostredí pre pôsobenie spotrebiteľských združení. Nikto nebude a nesmie riešiť drvivú väčšinu ostatných spotrebiteľov, ktorí môžu a „podľa plánu“ aj majú v státisícoch pochybných súdnych a exekučných procesoch prísť o zvyšok majetku.

 

5.  NEPRIZNÁVANIE NÁHRADY TROV KONANIA

 

V situácii, kedy na strane žalobcov sú subjekty s miliónovými obratmi na špici ekonomických rebríčkov a vplyvu, a na strane opačnej sú fyzické osoby zo sociálne slabších skupín bez akýchkoľvek finančných prostriedkov, bez právneho povedomia a bez možnosti právnej obrany, je jednoduché a výhodné masovo iniciovať a až do finálneho štádia bez rizika kontrolovať prebiehajúce súdne procesy, obchádzať zákon a procesné pravidlá, umelo a protiprávne navyšovať vymáhanú sumu o tzv. „príslušenstvo“ a vykonštruované trovy konania, a to všetko vymáhať v neprípustných skrátených a rozhodcovských konaniach. Súdy s takýmto postupom generálne problém nemajú a žalované nároky vrátene trov nebankovkám v plnom rozsahu priznávajú. Procesy prebiehajú rýchlo a oficiálne štatistiky vybavenosti sporovej agendy na súdoch sa zlepšujú, keďže „slabá“ protistrana často počas konania neurobí žiadny úkon na svoju obranu. Spotrebiteľské združenia z vlastných a symbolických štátnych zdrojov nemôžu ekonomicky silným finančným spoločnostiam disponujúcim prakticky neobmedzenými zdrojmi reálne konkurovať a očakávané „pozitívne“ výsledky v desaťtisícoch súdnych konaní a exekúcii ovplyvniť ani zvrátiť.

 

Problém s očakávaniami však nastal, keď sa v tomto doposiaľ fungujúcom systéme začali vo väčšom rozsahu angažovať spotrebiteľské združenia, ktoré využili svoje základné ústavné právo a obrátili sa na advokátske kancelárie disponujúce zdrojmi umožňujúcimi na serióznej úrovni vybavovať administratívne aj právne desiatky či stovky súdnych konaní a konkurovať tak silným finančným skupinám žalujúcim spotrebiteľov. Tieto advokátske kancelárie boli ochotné na vlastné riziko investovať do súdnych konaní v presvedčení, že hrubo poškodzované práva spotrebiteľov ochránia a v prebiehajúcich sporoch budú úspešné, a, samozrejme, v súlade s ich podstatou ako subjektov vykonávajúcich činnosť za účelom dosiahnutia zisku tiež v legitímnom očakávaní, že vynaložené prostriedky ako aj ich odmena budú v úspešných sporoch pokryté náhradou zaplatenou neúspešnou stranou. Veď aj táto strana si v tisícoch ostatných skutkovo prakticky rovnakých sporoch, ktoré sama masovo iniciovala, od spotrebiteľov trovy právneho zastúpenia vždy uplatňuje a súdy jej takúto náhradu aj priznávajú. Účinná a efektívna ochrana spotrebiteľov v tisícoch súdnych konaní tak mala byť založená na prirodzenom a základnom ústavou a zákonmi potvrdenom princípe úspešnosti a zodpovednosti za nedôvodne iniciovaný súdny spor, mala teda ísť výlučne na vrub nebankoviek, ktoré tieto pochybné konania iniciovali, nemala zaťažovať štát ani daňových poplatníkov. Uloženie povinnosti náhrady  trov neúspešným inkasným a nebankovým spoločnostiam by donútilo tieto subjekty upustiť od pokusov obohatiť sa na úkor spotrebiteľov v kontrolovaných súdnych konaniach a museli by žalovať iba dôvodné nároky (t.j. v násobne nižšej výške) a v legálnom procese (t.j. v procese, kde sú rešpektované aj procesné práva spotrebiteľov). To by sme však museli byť v právnom štáte, ktorý rešpektuje základné zásady súdneho procesu a kde nemajú  silné ekonomické (a politické) záujmy  na rozhodovací proces súdov žiadny vplyv. V našom súdnom systéme viaceré súdy a sudcovia rýchlo a presne identifikovali „ohrozené“ záujmy aj tú „správnu“ stranu hodnú nadštandardnej ochrany, a dali spotrebiteľským združeniam na úkor základných ústavných zásad a spravodlivosti pocítiť, že do prebiehajúcich súdnych a exekučných konaní vedených voči nebrániacim sa spotrebiteľov nemajú „zaťahovať“ advokátske kancelárie teraz ani v budúcnosti. Spotrebiteľské združenia nech iba zostanú pri svojich dotáciách a vlastných „zdrojoch“, ktoré neohrozia dobre nastavený systém bezrizikového súdneho a exekučného vymáhania, z ktorého priamo a nepriamo „žije“ a profituje veľké množstvo subjektov a osôb s tým najsilnejším vplyvom v štáte. A aby im svoj „nekompromisný“ postoj a svoju nevôľu dostatočne zdôraznili, viaceré súdy dokonca ukladajú spotrebiteľským združeniam, ktoré boli v spore úspešné, „pokutu“ v podobe povinnosti zaplatiť neúspešným inkasným a nebankovým spoločnostiam trovy konania. Paradoxne s odôvodnením, že to je trest za „neúspech“ pri požadovaní legitímnej náhrady od neúspešnej (avšak súdom chránenej) strany.

 

6.  TOLEROVANIE POSTUPOVANIA POHĽADÁVOK NA NEMAJETNÉ SUBJEKTY

 

Viaceré inkasné a nebankové spoločnosti nenechali nič na náhodu ani v prípadoch, kedy niektoré súdy budú mať záujem vec nestranne posúdiť, spravodlivo rozhodnúť a riadiť sa pritom nekompromisne základnými zásadami súdneho konania (treba na tomto mieste v záujme objektivity potvrdiť, že takéto súdy sú a nie je ich málo).

 

Tieto spoločnosti v súdnych konaniach, kde hrozí neúspech vo veci a teda aj povinnosť náhrady trov konania (napr. v dôsledku vstupu vedľajšieho účastníka alebo právneho zástupcu do konania na strane spotrebiteľa), začali postupovať svoje sporné nároky na nemajetné schránkové spoločnosti často s fiktívnym sídlom v tzv. daňových a podnikateľských rajoch.

 

Príkladom sú spoločnosti ReclaimCash Collectors, ktoré postupujú rizikové pohľadávky na „zbernú“ nemajetnú spoločnosť MOSANA LIMITED so sídlom na Britských panenských ostrovoch. 

 

A hoci ide o zjavnú cielenú nekalú praktiku a konanie hrubo poškodzujúce spotrebiteľa ako účastníka súdneho sporu, ktorému sa v dôsledku týchto praktík nevrátia ani v prípade úspechu náklady vynaložené v dlhotrvajúcom súdnom konaní,  súdy tieto praktiky vo väčšine prípadov napriek námietkam nechávajú nepovšimnuté, hoci majú účinné procesné nástroje na zamedzenie takéhoto protiprávneho konania (napr. § 4 ods. 8 a § 7 zákona č. 25/2007 Z. z.).

 

- - -

 

V závere tohto výpočtu navonok síce absurdných ale v skutočnosti dobre premyslených a cielených praktík by bolo asi vhodné si pripomenúť, že úmyslom zákonodarcu (v tomto prípade ešte na úrovni EÚ) zrejme nebolo a v konečnom dôsledku asi ani znenie platného zákona u nás rozhodne nepredpokladá, že právo vstupu spotrebiteľských združení do súdnych konaní a základný cieľ tohto vstupu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa v nerovnom súboji  s korporáciami so značným zázemím a vplyvom, zostanú len formálnym inštitútom na papieri bez  reálneho obsahu a významu. Taká je totiž aktuálna situácia na Slovensku.

 

   

 

  

(>> ďalšie)

 

 

 

 

pic_03_480p.jpgJudikatúra, literatúra a odborné stanoviská

  • IV. ÚS 84/2014-31 Nález Ústavného súdu SR z 23.V.2014

          

Účelnosť trov konania pri zastúpení právnickej osoby advokátom

 

Trovy konania vzniknuté v súvislosti so zastúpením účastníka advokátom je potrebné zásadne považovať za vynaložené účelne na riadne uplatňovanie, resp. bránenie práva a súde.“

 

„Ústavný súd prisvedčuje názoru sťažovateľky, v zmysle ktorého zo žiadnych ustanovení ústavy ani Občianskeho súdneho poriadku nemožno vyvodiť záver, že by účastníkovi konania (konkrétne v prerokúvanej veci právnickej osobe súkromného práva), ktorý má zamestnancov s právnickým vzdelaním a napriek tomu si zvolí zástupcu z radov advokátov, nemala byť priznaná náhrada trov konania.

 

Ústavný súd v uvedenej súvislosti zastáva názor, že interpretáciu a aplikáciu § 142 ods. 1 OSP, ktorá vedie k opačnému záveru, je potrebné vyhodnotiť ako ústavne nekonformnú.“

 

"Ústavný súd po posúdení argumentácie, na základe ktorej krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 29 Cb 82/2012-53 z 23. októbra 2012 vo výroku, ktorým sťažovateľke nepriznal trovy právneho zastúpenia, vzhľadom na vyslovené úvahy dospel k záveru, že krajský súd neposkytol sťažovateľke účinnú ochranu jej práv, a v nadväznosti na to konštatuje, že napadnutým uznesením krajského súdu boli porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).“

 

- - -

 

Komentáre – názory

 

OSA: S právom na právne zastúpenie v súdnom konaní je nevyhnutne spojené právo na náhradu trov účelne vynaložených na uplatňovanie alebo bránenie práva. Zásada úspešnosti pri posudzovaní nároku na náhradu trov konania je priamo zakotvená v Občianskom súdnom poriadku SR (§ 142 ods. 1) a jej dodržiavanie je súčasťou práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Pokiaľ má súd v úmysle sa od tejto základnej zásady odchýliť, musí dôvody pre takýto postup riadne odôvodniť, a to v priamej väzbe na konkrétny prípad a jeho okolnosti, pričom najmä musí podrobne vysvetliť, z akého dôvodu úspech vo veci nemá byť kritériom pre priznanie náhrady jednej zo strán a ako je takýmto postupom zabezpečená ústavou garantovaná rovnosť oboch účastníkov v spore. Zdôvodnenie je osobitne potrebné v prípadoch, keď predmetom súdneho konania je obchodný spor a takýmto postupom súdu zvýhodnenástrana v spore je súkromný podnikateľský subjekt (obchodná spoločnosť), ktorej právo na právne zastúpenie a náhradu trov konania v tom istom/obdobnom konaní, resp. generálne nie sú upierané. V opačnom prípade bude nutné postup súdu považovať za arbitrárny a priamo poškodzujúci základné ústavné práva jedného z účastníkov. Paušálne (systémové) nepriznávanie nároku na náhradu trov určitej skupine subjektov v civilnom konaní, kde druhej strane súd nárok na náhradu trov konania neupiera, a to bez ohľadu na úspech vo veci, tak predstavuje závažný zásah do práva spravodlivý súdny proces a osobitne práva podľa Článku 47 ods. 3 Ústavy SR. Takýto postup zároveň generuje a inštitucionalizuje procesnú nerovnosť medzi určitými subjektmi pro futuro, čím nepriamo nabáda k ďalšiemu beztrestnému‘ (aj) bezdôvodnému uplatňovaniu práva na súde.  

 

  • I. ÚS 3819/13 Nález Ústavného súdu ČR z 25.III.2014

          

Účelnosť trov konania pri zastúpení advokátom – právo na náhradu trov právneho zastúpenia

 

„Z článku 37 odst. 2 a 3 Listiny základních práv a svobod plyne právo každého, tj. i osoby s právnickým vzděláním, vykonávající advokátní činnost, na právní pomoc v řízení před soudy, jinými státními orgány či orgány veřejné správy, a to od počátku řízení, a je garantována též rovnost všech účastníků před zákonem (obdobně srov. nález Ústavního soudu ze dne 19. 7. 2007 sp. zn. II. ÚS 187/06).“

 

Ústavně garantované právo na právní pomoc zahrnuje (zásadně, vyjma řízení, pro něž je předepsáno obligatorní zastoupení) právo účastníka zvolit si, zda se nechá či nenechá zastoupit a případně též kým. Právní zastoupení je tak ponecháno (s uvedenou výjimkou) zcela na vůli účastníka, a to bez ohledu na to, zda by toho byl jinak schopen sám. Důvody tohoto kroku nelze spatřovat jen v nedostatku příslušného právního vzdělání, jak by se podávalo z napadeného rozhodnutí, ale např. i ve vyšší míře objektivity zástupce, jeho konkrétní specializaci na daný problém apod. Účastník si musí  být vědom toho, že v případě neúspěchu ponese náklady řízení, a to případně i náklady právního zastoupení protistrany. Na druhou stranu mu však příslušné procesní předpisy garantují, že jeho náklady řízení budou v případě úspěchu nahrazeny.“

 

„Odvolací soud svou interpretaci odvíjel od pojmu "účelně" vynaložené náklady. Ústavní soud se ovšem domnívá, že se svou interpretací ocitl mimo meze ústavnosti. Pojem "účelný" v aplikovaném ustanovení (§ 142 odst. 1 o. s. ř.) je nutno chápat jako určitou pojistku před hrazením nákladů, nesouvisejících s řízením, před nadbytečnými či nadměrnými náklady. Vzhledem k ústavně zaručenému právu na právní pomoc nelze prostřednictvím uvedeného termínu vymezovat kategorii osob, která by tak z hlediska právního zastoupení měla odlišné postavení, a tak de facto její právo upírat a z vůči ostatním ji diskriminovat. Účastníka nelze sankcionovat tím, že mu nebude přiznána část nákladů odpovídající výši odměny advokáta s odůvodněním, že se mohl bránit sám (viz shora cit. nález Ústavního soudu).

 

- - -

 

Komentáre – názory

 

OSA: Ak teda Ústavný súd ČR dospel k záveru, že trovy právneho zastúpenia je nutné považovať za účelne vynaložené aj v prípade, ak sa samotný advokát dá v konaní pred súdom právne zastúpiť iným advokátom, potom je zrejmým porušením ústavných princípov (najmä základného práva na spravodlivé súdne konanie) Spotrebiteľského združenia OSA a iných spotrebiteľských združení, keď konajúce súdy v jednotlivých konaniach nepriznajú združeniu na ochranu práv spotrebiteľov právo na náhradu trov konania spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia.  Osobitne je problém zjavný v prípadoch, keď protistrane s neporovnateľne silnejším materiálnym a personálnym zázemím sú trovy právneho zastúpenia priznávané.

 

  • 6M Cdo/5/2013 Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 19.III.2014

          

Nepriznávanie náhrady trov konania právnemu zástupcovi združenia na ochranu spotrebiteľov

 

Posúdenie otázky účelnosti vynaložených trov právna úprava ponecháva na zváženie súdu, ktorému nemožno toto oprávnenie uprieť. Naopak, je to povinnosť súdu, v rámci ktorej musí prihliadnuť na osobitosti každého jedného prípadu a svoje úvahy a závery dostatočne odôvodniť.“

 

„Dovolací súd dospel k záveru, že súdy správne poukazovali na skutočnosť, že v preskúmavanej veci ide o rutinnú záležitosť, ktorá je zvládnuteľná prostredníctvom administratívy vedľajšieho účastníka, a na ktorú nebola potrebná odborná pomoc zvoleného advokáta. Je preto nenáležité aj konštatovanie generálneho prokurátora, že pôsobenie vedľajšieho účastníka v konaní nespočívalo len v rutinnom automatickom namietaní premlčania uplatneného práva. Mimoriadnym dovolaním napadnuté rozhodnutia súdov neobsahujú žiadne prvky ľubovôle. Nepriznanie náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkov konania je riadne odôvodnené ich nadbytočnosťou a teda aj ich neúčelnosťou. Trovy konania vzniknuté zastupovaním advokátom v tzv. hromadných veciach, kde sa obsah jednotlivých podaní mení len o aktualizáciu tej-ktorej veci a jej individualizáciu na súdoch v Slovenskej republike nemožno považovať za trovy nevyhnutne vynaložené na riadne bránenie práva na súde. V takomto prípade zastupovanie advokátom nezodpovedá účelu, ktorý sleduje procesné právo inštitútom zastupovania advokátom v súdnom konaní. Treba súhlasiť s názorom, že právo na právnu pomoc a náhrada trov konania sú dve rozdielne veci, ktoré síce spolu súvisia, avšak nie sú neoddeliteľné. Právo na náhradu trov konania (včítane tých, ktoré vznikli v súvislosti so zastupovaním advokátom) totiž závisí od iných predpokladov než možnosť nechať sa zastupovať advokátom. Správnosť tohto názoru možno dokumentovať aj tými súdnymi konaniami, v ktorých sa účastníkom náhrada trov konania nepriznáva (napr. rozvod manželstva, kde žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania a ďalšími) a účastníci konania pritom majú právo nechať sa v súdnom konaní zastupovať. Ak teda súd neprizná náhradu trov konania úspešnému účastníkovi, keď dospeje k záveru, že trovy nevynaložil účelne, nejde o porušenie práva na právnu pomoc. Vedľajší účastník sa preto mohol dať zastupovať v súdnom konaní advokátom, avšak trovy, ktoré vynaložil v tejto súvislosti, nemožno považovať za trovy účelné. Pokiaľ teda súdy nižších stupňov dospeli k takémuto záveru a vedľajšiemu účastníkovi nepriznali náhradu trov konania, ich rozhodnutia (v tomto smere) sú správne.“

 

- - -

 

Komentáre – názory

 

OSA: Uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR v prvom rade priamo odporuje neskoršiemu Nálezu Ústavného súdu SR z 23.V.2014 (IV. ÚS 84/2014-31) ako aj Nálezu Ústavného súdu ČR z z 25.III.2014 (I. ÚS 3819/13), z ktorých je citované aj na našich stránkach.

 

Rozhodnutie NS SR je však najmä dôkazom, že súdy sa stali nástrojom ochrany nebankových a inkasných spoločností aj v prípadoch, kde tieto spoločnosti v riadnom súdnom procese prehrajú svoje spory vedené voči spotrebiteľom. Najvyšší súd SR týmto rozhodnutím vydaným v rozpore so základnými zásadami právneho štátu dosiahol stav, kedy nebankové spoločnosti môžu prakticky beztrestne (t.j. bez štandardného procesného rizika vyplývajúceho z prehratého sporu) „hromadne“ podávať na súd žaloby, ktorými od spotrebiteľov žijúcich často na hranici chudoby vymáhajú bezdôvodné (v mnohých prípadoch až úžernícke) a už dávno premlčané nároky.

 

Inkasné spoločnosti podali na súdoch desaťtisíce premlčaných a/alebo nedôvodných žalobných návrhov voči osobám, ktoré sa nevedia voči nim účinne brániť a v súdnom procese si nemôžu dovoliť právne zastúpenie. Tieto osoby často ani netušia, že je voči nim vedené súdne konanie a aj keď o ňom vedia, vzhľadom na ich situáciu a nízke právne povedomie si neuvedomujú jeho dôsledky a zostávajú väčšinou pasívni. Štátne inštitúcie bezplatnej právnej pomoci sú vzhľadom na počty prípadov absolútne neefektívne a bez reálnej možnosti tento stav významnejšie ovplyvniť (pokiaľ nepočítame propagačné účely a deklarovanie „fungujúceho“ systému ochrany práva spotrebiteľov). Právna negramotnosť a vidina rýchleho dosiahnutia súdneho rozhodnutia bez akéhokoľvek odporu boli a sú často jediným dôvodom, pre ktorý inkasné spoločnosti hromadne podávajú tieto právne pochybné žaloby s rovnakým skutkovým základom, ktoré by za predpokladu riadnej obrany a účasti právneho zástupcu nemali žiadnu šancu na úspech.

 

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa však v danom rozhodnutí týmito závažnými okolnosťami sporu nezaoberal. Poukázal iba na „hromadnosť“ a „jednoduchosť“ agendy, z čoho následne účelovo a v rozpore so svojou základnou úlohou na ťarchu brániacej sa strany odvodil, že spotrebiteľské združenie ako vedľajší účastník malo agendu tisícov prebiehajúcich konaní vybavovať bez právneho zástupcu a za svoje prostriedky. Výsledkom takéhoto rozhodnutia je, že iniciátor tisícov z právneho hľadiska nespôsobilých a z morálneho hľadiska často odsúdeniahodných súdnych sporov zostal napriek neúspechu vo veci nepotrestaný (naopak, ako to už na Slovensku chodí, často sú mu napriek neúspechu dokonca priznávané trovy voči združeniam za ich neúspešné uplatňovanie nároku na náhradu trov konania). Na druhej strane, vo väčšine ostatných prípadov prebiehajúcich bez účasti združení na ochranu spotrebiteľa,  v ktorých sa spotrebitelia sami nevedia reálne ubrániť a nemajú prostriedky na právne zastúpenie, sú týmto korporáciám na úkor práv spotrebiteľov zo strany súdov v skrátených konaniach priznávané premlčané a nedôvodné nároky celkovo v miliónových sumách a, samozrejme, aj plná náhrada trov formálneho právneho zastúpenia. V tejto druhej skupine prípadov už súdy neriešia, že ide o hromadnú agendu s rovnakým základom, že právny zástupca na strane inkasných spoločností vystupuje v sporoch iba formálne (dokonca často sídli priamo u svojho „klienta“, vystupuje pod jeho hlavičkou,  používa mailovú doménu inkasnej spoločnosti, a pod.). Jediným účelom takéhoto zastúpenia je pritom navýšiť sumu vymáhanú od spotrebiteľa o nemalé trovy, v tomto prípade bez námietok a s „požehnaním“ súdu. Zrejme sledovaným cieľom aj tohto rozhodnutia je, aby si spotrebiteľské združenia rozmysleli plošne vstupovať do konaní, obhajovať tam práva spotrebiteľov „hromadne“ poškodzovaných inkasnými spoločnosťami a často aj postupmi súdov vydávajúcich v skrátenom konaní procesne neprípustné platobné rozkazy. Veď týmto združenia ohrozujú ich „rýchly a overený postup“ smerujúci k bezrizikovému získaniu exekučných titulov znejúcich na miliónové sumy, na ktorý nadväzujú exekúcie na majetok, predaje a dražby nehnuteľností.

 

Je logické, že inkasné spoločnosti sa budú brániť tomu, aby ich spotrebiteľské združenia pripravili o očakávané príjmy. Vzhľadom na právne aj morálne pochybný základ podaných žalôb ale aj výšku žalovaných súm bolo a je tiež logické, že sa budú brániť za každú cenu a pre tento cieľ využijú svoje značné zdroje a vplyv. Je však odsúdeniahodné a znepokojujúce, že sa súčasťou ich taktiky stali všeobecné súdy a tiež Najvyšší súd SR, a to na úkor tisícov zažalovaných spotrebiteľov a za cenu pošliapania ich práv a základných princípov právneho štátu. Pritom cieľom spotrebiteľských združení v týchto prípadoch bolo, aby následky svojich neúspešných pokusov obohatiť na úkor spotrebiteľov znášali výlučne ich iniciátori, t.j. samotné pôžičkové a inkasné spoločnosti, nie štát ani daňoví poplatníci.

 

V právnom štáte je právo na náhradu trov konania nevyhnutnou súčasťou práva na advokáta a spravodlivý súdny proces, čo vyplýva aj zo skutočnosti, že advokát štandardne poskytuje  a zo zákona musí poskytovať svoje služby iba za odplatu. Preto je možné toto právo odňať iba vo výnimočných prípadoch a pri zohľadnení všetkých okolností (nie iba okolností, ktoré sú na prospech jednej strany, a to tiež iba zdanlivo). V prípade spotrebiteľských združení ale aj v prípadoch iných subjektov právo na náhradu vynaložených trov konania zabezpečuje jednak náhradu nákladov vynaložených v sporoch iniciovaných protistranou a ukončených v prospech spotrebiteľa a na strane druhej zároveň má aj sankčný, resp. prevenčný význam vo vzťahu k strane, ktorá nedôvodný spor iniciovala. Pokiaľ toto právo súdy združeniam odoberú, združenia zostanú bez reálnej možnosti do súdnych konaní vstúpiť a snažiť s v týchto konaniach zabezpečiť pre spotrebiteľov ochranu.

 

Aj súdu muselo byť totiž jasné, že spotrebiteľské združenia môžu iba ťažko z vlastných prostriedkov aspoň na administratívnej úrovni vybavovať desiatky sporov, nieto na požadovanej právnej úrovni vybavovať stovky, resp. dokonca tisíce a desaťtisíce sporov iniciovaných zo strany subjektov disponujúcich miliónovými rozpočtami. Súdu muselo byť jasné, že jedine prostredníctvom právneho zástupcu, ktorý spory vybavuje profesionálne procesne (administratívne) aj právne, samozrejme za odplatu, sa môžu združenia pokúsiť chrániť hrubo poškodzované práva spotrebiteľov v prebiehajúcich súdnych sporoch voči ekonomicky neporovnateľne silnejším subjektom. Súdu muselo byť tiež jasné, že združenia nie sú povinné mať procesné skúsenosti a právne vzdelanie potrebné na riadne vedenie súdneho procesu, bez ohľadu na jeho údajnú „nenáročnosť“. Súdu, pokiaľ mal záujem rozhodnúť spravodlivo a podľa zákona, muselo byť tiež jasné, že zákonom definovaný účel a cieľ združení často fungujúcich iba s jedným alebo niekoľkými dobrovoľníkmi z nich v očiach zákona neurobí menejcenné subjekty s obmedzenými ústavnými a procesnými právami v porovnaní s inkasnými spoločnosťami disponujúcimi desiatkami zamestnancov a vo väčšine prípadov aj interných právnikov. Že združenia majú takisto právo na plnohodnotné právne zastúpenie, a nie iba na jeho „fikciu“ založenú na absurdnom tvrdení, že „právneho zástupcu síce mať môžu, ale náhradu od neúspešnej strany v sporoch nedostanú“. Aj súdu to predsa musí byť jasné, veď aj on svoje zákonom určené ciele a úlohy plní za odplatu (mzdu). Osobitne to muselo byť jasné z dôvodu, že išlo o ten istý súd a sudcu, ktorému sa zdalo, že svoje ušľachtilé povolanie vykonáva a zákonné ciele a úlohy plní za „nedostatočných“ finančných podmienok v porovnaní s inými sudcami a bol jedným z pôvodcov antidiskriminačných žalôb (o ktorých mal následne aj sám „spravodlivo“ rozhodnúť). Teda muselo by mu to byť jasné, pokiaľ by chcel a mal záujem vec hodnotiť nestranne a s prihliadnutím na všetky objektívne okolnosti.

 

V tomto prípade si však Najvyšší súd SR pojem účelnosť, ktorý je zo zákona a ústavy ale aj z logiky veci striktne naviazaný na výsledok sporu, vysvetlil po svojom a k zisteniu o „neúčelnosti“ a „zbytočnosti“ právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka dospel svojvoľne

 

a.       bez toho, aby zohľadnil, že nie vedľajší účastník, ale protistrana spor iniciovala a dala mu tiež charakter „jednoduchosti“, „hromadnosti“ a „podobnosti“ s ostatnými spormi,

 

b.      bez toho, aby zohľadnil, že strana žalobcu disponujúca v porovnaní so spotrebiteľom a vedľajším účastníkom prakticky neobmedzenými personálnymi a majetkovými zdrojmi si trovy právneho zastúpenia za ňou iniciované „jednoduché“, „hromadné“ a skutkovo „podobné“ spory uplatňuje v plnej výške,

 

c.       bez toho, aby zohľadnil, že protistrane sú tieto trovy v tých istých (skutkovo podobných hromadných) konaniach bez námietok súdmi priznávané.

 

Najmä však súd v rozpore so svojou základnou úlohou a cieľmi

 

d.      ignoroval, že tento „hromadný“ a s ostatnými spormi „podobný“ spor by bez účasti vedľajšieho účastníka  aj napriek jeho údajnej „jednoduchosti“ skončil, ako tisíce ďalších, v neprospech a na úkor spotrebiteľa,

 

e.      svojim rozhodnutím a zásahom do základných ústavných a procesných práv „nežiaduceho“ vedľajšieho účastníka významne prispel k tomu, aby desaťtisíce ďalších žalovaných spotrebiteľov reálne nedostali šancu na kvalifikovanú pomoc a zvrátenie (z hľadiska výsledku) už vopred nastaveného procesu, a zároveň

 

f.        silno motivoval z hľadiska právneho síce neúspešnú, ale v očiach súdu vyvolenú a osobitnú ochranu si zasluhujúcu skupinu nebankových a inkasných spoločností k ďalšiemu hromadnému podávaniu právne a morálne pochybných žalôb voči osobám, ktoré sa reálne nevedia a nemôžu v súdnom konaní brániť.

 

Najvyšší súd Slovenskej republiky nerozhodol spravodlivo, naopak, v rozpore so svojou úlohou založil alebo skôr prehĺbil už aj tak obrovskú nerovnosť medzi stranami sporu. Namiesto toho, aby v súlade s morálkou a najmä v súlade so základnými princípmi občianskeho procesu výslovne napomohol svojim rozhodovaním k „výchove na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb“ (§ 1 OSP), odňal veľkej skupine spotrebiteľov existenčne ohrozených v desaťtisícoch prebiehajúcich súdnych sporoch často jedinú a poslednú šancu na spravodlivý proces a zákonné rozhodnutie a zároveň motivoval ekonomicky vplyvné spoločnosti zneužívajúce postavenie týchto osôb k ďalšiemu hromadnému bezrizikovému súdnemu vymáhaniu pochybných nárokov, tento krát už bez nežiaducej „kontroly a ovplyvňovania“ združeniami na ochranu spotrebiteľov. Prečo ?

 

   

 

  

(>> ďalšie)

 

 

 

 

pic_04b_480p.jpgNaše princípy

 

Spotrebiteľské združenie OSA je občianskym združením založeným za účelom kolektívnej ochrany práv spotrebiteľov. Naše združenie sa zaoberá poskytovaním poradenstva a prípadne aj sprostredkovaním právnej pomoci poškodeným spotrebiteľom, a to najmä tým, ktorí sa ocitli vo veľkej núdzi a nevedia si so zložitou životnou situáciou sami poradiť. Vtedy prichádza naše združenie a ponúka adekvátnu pomoc. Ťažiskom našej činnosť sú masové resp. hromadné agendy (najmä formou vystupovania v súdnych konaniach v pozícií vedľajšieho účastníka na strane spotrebiteľov a formou tzv. hromadných žalôb), v rámci ktorých ochraňujeme práva spotrebiteľov vo väčšom množstve konaní s viac-menej rovnakým skutkovým a právnym základom alebo prostredníctvom súdu žiadame, aby sa porušiteľ kolektívnych práv spotrebiteľov zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav. Snažíme sa v týchto sporoch, často iniciovaných bez reálneho právneho základu iba so zámerom zneužiť existenčnú núdzu spotrebiteľov a ich nemožnosť obstarať si právne zastúpenie a riadne obhajovať svoje práva, pomôcť spotrebiteľom tak, aby všetky náklady sporu znášala strana, ktorá takéto nedôvodné žaloby podala. Aktuálne sa najviac venujeme ochrane spotrebiteľov, voči ktorým sú zo strany nebankových alebo inkasných spoločností v súdnych a exekučných konaniach vymáhané neoprávnené alebo premlčané nároky. Zároveň riešime aj množstvo individuálnych prípadov, a to najmä formou návrhov na zastavenie exekúcií vedených proti spotrebiteľom, žalôb o neplatnosť zmlúv (najčastejšie úverových a záložných ) alebo dražieb, žalôb o vydanie bezdôvodného obohatenia a inými spôsobmi.

Činnosť Spotrebiteľského združenia OSA a pomoc spotrebiteľom sú po právnej stránke zabezpečované v spolupráci s renomovanou advokátskou kanceláriou HKP Legal, s.r.o. (www.hkplegal.sk).

   

 

  

(>> ďalej o nás a našej činnosti)

______________________________________________

©2014 SZ OSA, stránka aktualizovaná 6.XI.2014

 

 

 

Spotrebiteľské združenie OSA

Fedinova 9, 851 01 Bratislava, IČO: 42260086

 adresa pre doručovanie: P.O.BOX 155, 850 00 Bratislava 5

tel: 0904 630 169

mail2.jpg